|
| ||||
| ||||
|
Rok 1923- C Y R I L Strana 23
Nepriaznivým zjavom, ktorý je dedictvom ešte z predošlého (maďarského) režimu, je zbytočné pestovanie l a t i n č i n y v pobožných spevoch 1' u d u s 1 o v e n s k é h o. Je iste potrebné — lebo je to církevný duch — zadržiaf sa vo speve aj l'udovom dl'a predpisov 1 i t u r g i c k ý c h, ale poneváč máme rozličné privilegiá od samej Sv. Stolice ohl'adom jazyka v chráme, je dost, ked sa latinsky spieva iba to, čo je prísne predpísané. Ale nie je predpísané, aby sa v čisto slovenskej dedine na pr. l o r e t a n s k é 1 i t á n i e spievaly — latinsky. Prečo ? Alebo — na čo by mal l'ud s I o v e n s k ý pri slávnorn nešpore spievaf latinsky »M a g n i f i c a t«, kecl móže po slovensky »Zvelebovaf« dia najnovšieho prekladu sv. Písma (vydanie Spolku sv. Vojtecha): »Velebí duša moja Pána!« Za terajších pomerov štátnych je nesprávnosfou a priamo duchovno-pastierskou neopaternostou, že zóstávajú v'spevníkoch katolických piesne pobožné, ktoré majú ducha madarského. Bolo dost smutné, že al za minule] vlády mad'arskej boly takéto spevy Pudu s l o v e n s k é m u predkladané. Na priklad : Kde si uhorská hviezdo roztomilá, ktorá si nad touto krajinou svietila? Kde si, ó Stefane! Uhri ta žiadajú a v srnutnom obleku za tebou vzdychajú. Pred Tebou vzdycháme uhorskí synovia; pomož nám, prosíme Tvoji sirotkovia: HI'ad král'u Štefane na krajinu slavnú, obraf zrak svoj na jej tu vznešenosf dávnu. Priamo hriechom na umeleckej spevavej tvorivosti slovenského Pudu je, že boly Pudu dávané a posial' sú dakde pestované piesne, ktorých nápevy sú nie slovenské, lež maďarské alebo nemecké. Kedysi madarský cecilianský spolok chcel zaviest i v nemaďarských kostoloch Uhorský jednotný spevník. Osnova bola preložená z maďarčiny do slovenčiny, nápevy zóstaly maďarské. Predmluva toho spevníku mala poučenie pre organistov, aby z prvu na madarský nápev slovenský text s I'udom spievali, ktorý neskór nezbadane zamenia s maďarským. V slovenských piesniach chrámových jesto aj vel'a nápevov nemeckých. Na príklad v piesni: Miluiem Ta, ó Maria! Boha krásna Devica, Teba večnou obeimula láskou jeho pravica; jako biela holubica Prišla si na hriešnu zem, Teka Matko milujem. Básnik M i 1 k i n chválí túto pieseň pre jej s 1 o v e n s k ú cenu, páči sa mu, že sa P. Maria tu volá d e v i c o u, bielou holubicou — to všetko je naozaj pekné, ale n á p e v tejto slovenskej piesne je n e m e c k ý, celkom určite od nemeckého, chýrneho skiadatel'a Schuberta. Odsúdenia hodným a nápravy potrebným zjavom je v niektorých chrámoch aj na Slovensku obyčaj, že v nedel'u a sviatok a vóbec pri slávnejších službách Božích i pri t i c h e j sv. omši spievajú len speváci na chóre a nikdy 1'ud. Bol som »na Ducha« v jednom východoslovenskom meste na ranných službách Božích. U oltára tichá sv. omša s dlho trvajúcim podavaním sv. prijimania, kostol prepinený l'udom slovenským, ale spev ? Pod celou omšou bolo počuf iba vreštanie jediného človeka na chore pri organe ... To je vonkoncom pochybené., Pravda, nie je to len na Slovensku. V solnohradských »Katolických Církevných. Novinách« píše istý kňaz o svoje] farnosti pri rieke Innu dačo podobného a tiež o náprave. Spev Pudu v chráme je najlepším prostriedkom vychovat 1'ud, aby žil a cítil s Církvou. Ked obyčajný veriaci nikdy si nezaspieva »Rosu dajte=, alebo »Čas radosti, veselosti«, nikdy pieseň póstnu, velkonočnú atd'. nemóže mat tej vnútornej spojitosti svojho života s c í r k e v n ý m r o k om a s tými náboženskými pravdami, ktoré sa mu behom celého roku tak cenným a dojímavým spósobom predstavujú. Co sa u m e 1 é h o s p e v u chrámového týka, hoci som v prve] čiastke svoje] prednášky sdelil, že dakde dobrý kostolný spevokol prevádza slušný spev chrámový, — jednako | ||||
|